stvornohykamarat

                          ZÁPADOSIBÍRSKA LAJKA

Pôvod: Pochádza z rozsiahleho pásma lesov Západnej Sibíri a Uralu a z povodia rieky Ob, kde ju chovali kočovné kmene Chantov a Mansov. Pomáhala pri poľovačkách na pernatú zverinu, ale najmä pri poľovačkách na väčšiu zver, ako sú medvede, losy, soby, diviaky alebo rysy. Pre všetky lajky je charakteristický spôsob poľovania samostatne a v značnej vzdialenosti od človeka vyhľadávajú zver, aby ju ohlásili hlasným brechotom (odtiaľ pramení ich názov: ruské „lajat“ = brechať). Plemeno sa stabilizovalo v tridsiatych rokoch tohto storočia.

Popis: Pes prírodného typu strednej veľkosti, suchej konštitúcie. Hlava má tvar rovnoramenného trojuholníka, suchá, s dlhým a špicatým ňucháčom. Uši vzpriamené, vysoko nasadené. Oči oválne, zošikmené. Telo takmer kvadratické, s rovným mocným chrbtom, zadok široký a svalnatý, brucho mierne vtiahnuté. Chvost zakrútený do prstenca, nesený nad chrbtom alebo nad bokom. Srsť rovná, hrubá, kratšia. Na hrdle a na pleciach hriva.

Farba: Rozličná, od bielej cez sivú, "korenie a soľ", až po červenú a čiernu, prípadne kombinácie týchto farieb. Veľkosť: Pes v kohútiku 54-60 cm, suka 52-58 cm. Hmotnosť psov 20-24 kg, súk 18-22 kg.

Charakteristika: Živý poľovnícky pes s vyrovnanou povahou. Drsné prostredie Sibíri, odkiaľ pochádza, ho formovalo do mimoriadnej odolnosti, skromnosti a nenáročnosti. Je to veľmi samostatný pes, navyknutý dať si rady v každej situácii.

Využitie: Univerzálny poľovný pes.

Výskyt: V Rusku je lajka pomerne častá, inde skôr sporadická. Niekoľko jedincov je aj v našej republike.

Možná zámena: S ďalšími uznanými aj neuznanými lajkami, ktorých rozlíšenieje pre laika skoro nemožné. U nás sa vyskytujúci karelský medvedí pes je o niečo mohutnejší a vždy čiernobiely.